Módny trend? Osud, či náhoda?...alebo, žeby kliatba tejto doby?

Dvadsať rokov sme sa nevideli. Po maturite sme sa rozleteli do sveta, každá iným smerom.Roky utekali. Neprišla, ani na jedno pomaturitné stretnutie. Krásavica a modelka našej triedy. Do uší sa mi dostali len strohé informácie o nej. Nikdy sme neboli jedna druhej bútľavou vŕbou, ale rozumeli sme si a boli sme dobré kamarátky.Soňa. Chlapcami obletovaná a dievčatami nenávidená.Stretla som ju náhodou v našom meste. Skoro som ju nespoznala. Nášmu stretnutiu sa neuveriteľne potešila. Slovo dalo slovo a už sme sedeli v útulnej kaviarničke a popíjali varené víno. Na zohriatie. Aj z radosti, že sa po toľkých rokoch znova vidíme.Navzájom sme sa zasypávali novými správami o tom ako žijeme, ako sa nám darí...Smiech, dobrá nálada a možno aj tajomná sila lahodného nápoja prispeli k tomu, že sme si zrazu mali čo povedať. Keď som spomenula slovo - rodina, Soňa zrazu znervóznela a viditeľne zosmutnela. "Môj život a všetko, čo som prežila, je ako román z červenej knižnice, ale bez happyendu". Slová z jej úst vychádzali, ako v spomalenom filme, s bolesťou i s troškou irónie, ako by sa chcela vysmiať do oči svojmu osudu.Zamyslela sa...a začala pekne od začiatku odhaľovať svoj príbeh."Hneď po škole som stretla lásku svojho života. Peter bol, ako princ z rozprávky. Milý, pozorný, hýril humorom a každá sekunda s ním bola nezabudnuteľná. Mali sme spoločné záujmy a rozumeli sme si. Ja som sa však neponáhľala založiť si rodinu. Netúžila som po deťoch. Chcela som byť slobodná, ako vták, lietať po svete, zarábať a užívať si mladosť. Aj sa mi to podarilo, ale bez Petra. Spoznala som mnohé krajiny, navštívila nádherné miesta a zažila neuveriteľné veci. Istý čas som žila a pracovala v Iráne. Tam som sa spoznala s istým Čechom. Veľmi bohatým a distingvovaným človekom. Zahľadeli sme sa do seba a užívali sme si romantiku tamojšieho sveta. Otehotnela som a menšie ťažkosti ma prinútili vrátiť sa domov, na Slovensko. Ultrazuk potvrdil, že som tehotná a že to budú dvojčence. Veľmi som sa potešila a s najkrajšou správou môjho života som sa podelila so svojím priateľom. Ten však nebol nadšený. Potom ešte zopár telefonátov a všetko krásne sa skončilo. Ostala som sama, obávajúca sa o svoju budúcnosť, ale rástli vo mne moje dve šťastia a nádeje. Dva dôvody pre ktoré sa oplatí žiť.Moja radosť netrvala dlho. Kúpila som si byt a pustila sa do zariaďovania. Jedno decembrové ráno som všetko najdrahšie stratila. Hustá hmla a poľadovica na ceste spôsobili, že som havarovala. Potratila som. Len ťažko som sa so všetkým zmierila. Zaujímavá práca tlmočníčky mi pomohla na všetko zabudnúť a začať všetko od začiatku..."Ponorená do príbehu spolužiačky zo strednej školy som chvíľami ani nedýchala. Soňa bola vždy veľmi náročná nielen na seba, ale aj na ľudí okolo seba. Častokrát načrela až na dno svojích schopností aby bola výnimočná a iná, ako my ostatné, čo sme sa uspokojili aj s málom. Veru, aj osud bol k nej veľmi "štedrý"."...a potom to prišlo! Šťastie si ma konečne našlo. Našla som si milujúceho manžela, vydala som sa a narodila sa nám krásna, zdravá dcérka. Keď už som bola ako - tak, konečne spokojná so svojím životom, znenazdajky mi zaklopala na dvere moja minulosť."Sonička, mám syna, mám syna!, z telefónu na mňa vykrikoval mužský hlas a mne netrvalo dlho, kým som spoznala hlas svojej niekdajšej veľkej lásky."Gratulujem, len sa veľmi neopi...", dodala som položartom, lebo z dostupných informácii som sa dozvedela, že s alkoholom často priveľmi preháňal."Miláčik, neprišla by si ma postrážiť"?, zacukroval môj bývalý a začal ma presviedčať, aby som si prišla pripiť na jeho potomka."Príď, inak si prídem ja pre teba"! Zastrájal sa.Vedel, že to zaučinkuje...poznal ma! Keď som si ho predstavila, že by sa mal dovliecť k nám...neviem, ako by som to vysvetlila manželovi. Tak som sa teda vybrala gratulovať. Celá naša niekdajšia partia tam už veselo oslavovala. Popíjali sme náš obľúbený bavorák, klebetili, tancovali. Všetko bolo zrazu tak, ako kedysi."Stále ťa ľúbim", zašepkal mi môj bývalý milenec do vlasov."Nezmysel", odtiahla som sa rozhodnutá nič z minulosti si nepripomínať."Radšej už pôjdem...""Odprevadím ťa", vybehol za mnou Peter a napriek mojím protestom ma sprevádzal k najbližšej zastávke."Poď dnes ku mne...porozpraváme sa...tak dlho sme sa nevideli...máme si toľko čo povedať. Prosíííím, prosíííím..." kľakol si predo mňa teatrálne na kolená, lebo vedel, že presvedčiť ma, bude ťažké.Hodnotila som situáciu...ja vydatá...on ženatý...veď je to len priateľské stretnutie...hádam na chvíľu sa môžem ísť s ním porozprávať. Tak som sa rozhodla, znovu v jeho prospech.Rozprávali sme sa v jeho útulnom bytíku, popíjali sme víno, dokonca mi ukázal aj svadobné fotografie a ja som konečne spoznala kto si ukradol lásku mojej mladosti.Vynorili sa mi všetky tie nádherné spomienky a na líci sa mi zaleskli slzy. Peter ma objal. Nebránila som sa. Bola som šťastná a opäť s ním. Krútila sa mi hlava. Od vína, aj z jeho náhlivých bozkov, dotykov..."Na onú noc som si spomenula až po niekoľkých rokoch. Po narodení druhého dieťaťa sa ma v pôrodnici zmocnil nepríjemný pocit, že ma manžel s niekým podvádza. Moja intuícia ma neklamala. Manžel mal naozaj milenku. Dlho ma potom prenasledoval pocit, že napriek opustenosti a bolesti sa nemalo nič stať v tú noc s Petrom, keď jeho žena prežívala ťažké chvíle v nemocnici.Mimochodom oni dvaja sa rozviedli. Rozviedla som sa aj ja. Len nedávno. Zopár dní pred Vianocami. Manžel mi bol neverný. Odišiel za svojou milenkou. Keby len tušil, že nebol sám. Neviem, či je to osud, alebo pykám za svoje hriechy, keď mi nie je dopriaté žiť v normálnej, jednoduchej a šťastnej rodine".Po jej ťažkom a bolestivom vzdychu som len ťažko našla slová, aby som zmiernila jej bolesť. V hlave som mala zmätok a cestou domov som si uvedomila, že som šťasný človek. Mám rodinu! Mám ten najcennejší poklad!