reklama

Kam odleteli sny ukryté v ružových bublinách Pedro - žuvačky?

Ešte skontroloval, či má zabalené skutočne všetko, a potom s ťažkým povzdychom zabuchol dvere. Musí dokázať všetkým, že nie je taký hlupák za akého ho majú. Najmä rodičom. Tie nekonečné hádky...Možno teraz, ho azda pochopia...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Nikto na nich nemá čas. Na krehké,rozvíjajúce sa detské duše. Rodičia riešia svoje dôležitéúlohy. Ostáva len ulica a partia.

Samovraždy mladých...zrútenírodičia...šokované okolie...nepochopiteľné činy ľudí, ktoríani nežili. Nikto na nich zrazu nemá čas. Vo svete bez lásky, vosvete plnom pretvárky, nevernosti a špiny.

Zmätok v dušiach dospievajúcichdetí.


Aj hudobný nástroj trebasprávne naladiť a správne používať, aby vydal harmonické tóny.Tak je to aj s deťúrencami. Potrebujú nevýslovne veľatrpezlivosti a tá nám častokrát chýba.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Keď spolu vošli dopotravín, hneď boli stredobodom pozornosti slušne zaplnenéhoobchodu s pochúťkami od výmyslu sveta. Mama a asi trojročnáratolesť. Nič nezvyčajné. Malému chlapčaťu už pri prekročeníprahu zaiskrili očká, keď zbadalo toľko sladkostí. „Mamíí...poď!Cem kindel...“

Prosíkalo dieťa. Mama holen chladne ťahala svojím smerom. Každú prosbu zahriaklaneľudským, „Čuš“! Zúrivo trhala dieťa za ruku, do košíkavkladala mlieko, chlieb a nejaké pečivo a ponáhľala sa kpokladni. V jej konaní nebol ani náznak, ani chuť splniť prosbusyna. Ten už na plné hrdlo plakal, vrešťal, trucoval a vytrhávalsvoju ruku z pevného zovretia svojej mamy. Divadlo, aké sa len taknevidí, poriadne otriaslo všetkými, ktorí si v tú chvíľuprišli nakúpiť. Každý sa snažil pomôcť. Prihovárali sa,utešovali...nič nepomáhalo. Matka bola, ako kus ľadu. Dieťanástojčivo trvalo na svojej prosbe a keď vytušilo, že mama mujeho sladký sen nechce dopriať, trucovalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Poďte dopredu“,zavolala pokladníčka na neznámu ženu. Dieťa, celé červené,zaslzené, zahíkavajúce sa od plaču, odmietlo akýkoľvek pohyb.„Starostlivá“ mama celou silou dvihla dieťa na nohy a vlepilamu dva po zadku. Všetci naokolo neverili vlastným očiam.

„...a balíček cigariet“,zvolala matka, keď podávala pokladničke peniaze za nákup. To užbol vrchol všetkého!

Jeden pán už nevydržalsprávanie bezcitnej matky, plnou rýchlosťou k nej vyštartoval azlostným silným hlasom jej dal jasne najavo, že je zlou matkou.

„Pani! Ja nechcem maťkvôli vám problémy, ale keby som mohol, tak vám takú jednustrelím!Zaslúžite si vy vôbec deti“? ...a podal lízatko zosvojho košíka bezbrannému stvoreniu. Ona, len zahrešila aľahostajne odišla. Rútila sa po chodníku a za ňou sa niesol lensmradľavý kúdol dymu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sa bude správať totodieťa, keď vyrastie?Kto ponesie zodpovednosť za jeho správanie?

...a potom márnivo nadmladými zalamujeme rukami.


Sídliskom sa rozliehal príšernýkrik. Všetci okoloidúci sa zvedavo obzerali, čo sa stalo. Každýmal na jazyku veľa otázok, len odpovede neprichádzali. Zlostnýrev sa rozliehal niekde z výšky. Pohľady ľudí bezradne kmitalipo fasádach okolitých panelákov. Šuchotavou chôdzou okoloprechádzal starší pán. Započul zvedavé: „Čo sa stalo? Prečoten krik“?

Nad všetkým len mávol rukou.

„Matka nezvláda svojich synov. Vždyje u nich doma takáto trma - vrma. U nich doma sú hádky atemperamentný taliansky dialóg na dennom poriadku. A keby len ten,ale ja som ich ešte nepočul slušne sa porozprávať. Debil,sprostý, hlupák...a nielen to! Titulujú sa somármi nemožnými, aneraz si nadávajú aj vulgárnejšími ...ovmi, či je deň, čije noc. Matka na syna, muž na ženu, syn na oboch rodičov... Žiadnaúcta, žiadna dôstojnosť“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každý naokolo len bezradnekrútil hlavou.

Kde sa to v mladých berie?Tak takéto konšpiračné teórie rodičov, učiteľov...na adresudeti a mládeže, sú v konečnom dôsledku, zbytočné!

Učiteľ podľahne ošiaľuerotického, či iného bláznenia a niet sa čomu čudovať, ak ichzačnú kopírovať deti. Morálka v spoločnosti bude klesať, ažkým nepadne na dno, alebo kým si aspoň rodičia konečneneuvedomia dôsledky zlého správania.

Stačí sa prejsť po meste. Záhradnákrčma je plná. Štrngot pivných pohárov a mužská vrava sarozliehajú po okolí. Silné chlapské reči a gestá na obláčikochcigaretového dymu, ako magnet priťahujú pozornosť mladýchcorgoňov. A zrazu sa všetko skloňuje podľa vzoru chlap.

„Oci, prosííím, dáš mi na malúzmrzku? Prosííím...“

„Neotravuj! Zmizni! Nechťa tu už nevidím“! Aký zúfalý výkrik otca! Ani ten sinenašiel čas...

Má predsa právo aktívnesi oddýchnuť. So synom? Kdeže! Nemý, ale stále plný pivnýpohár má „väčšiu“ cenu.

Aké úbohé!


Prehrýzam sa chaosomdnešných dní. Ľutujem všetky detské duše, ktoré musia taktotrpieť. Prečo sa tak čudujeme, že mládež je drzá, ľahostajnáa agresívna?

Deti sú predsa inteligentnébytosti, ktoré počúvajú, vidia, pozorujú...

Každý človek saprispôsobuje tým, ktorých má okolo seba. Najdôležitejšia jerodina. Život niektorých rodín, žiaľ, pripomína naslepovystrelený šíp, keď nikto nevie kam dopadne.

...a potom príde to detskéspurne, ale bezmocné čľapnutie do kaluže. To, že rodič miluje,nestačí. Podstatné je, či sa dieťa cíti milované.

Pedro žuvačku už nikde nedostať.Kedysi to bola ozajstná žuvacia pochúťka. Voňavá, sladká abublinová. S kamarátmi sme súťažili, komu sa podarí nafúknuťnajväčšiu bublinu. Potom sme mali polepený nos, aj bradu aporiadne nás bolela sánka od športových žuvacích výkonov.Smiali sme sa a snívali o budúcnosti. Spriadali plány a dosť smetiež kritizovali svojich rodičov, že sú príliš konzervatívny anerozumejú nám. Sľúbili sme si, že až raz budeme rodičmi my,budeme iný.

Pedro – žuvačkové deti dorástlina rodičov. Sme lepšími rodičmi? Sú s nami naše deti spokojné?

Všetko je zrazu iné. Vyhovárame sana čas, na prácu...dobiehame, čo sme kedysi nestihli a čo námbolo za sociku upierané. Len deti sme odstavili na vedľajšiukoľaj. Niet sa potom čomu čudovať, že na truc robia to, čo bynemali a zakázané ovocie vždy bolo chutnejšie nad ostatné.

Večer, keď už padla na sídliskočierna tma, zbadám pri preliezačkách trasúce sa chlapča. Nie jemu zima, ale trasie sa od strachu. Podídem bližšie. „Je užneskoro, prečo neutekáš domov? Mamka sa už o teba určitestrachuje“.

Chlapec zavzlyká a slová ťažkovyslovuje. „Mama dnes prišla neskoro z práce. Nemôžem ju domavyrušovať. Chce si poriadne oddýchnuť. Moja mama má rada pokoj“.

„Netráp sa. Určite si už oddýchlaa už jej chýbaš“.

Podám mu dlaň a on nesmelo vstáva avedie ma k svojmu domovu.

„Počkáš ma, keby náhodou mamaneotvárala“? Slová asi osemročného chlapca ma pichli pri srdci,ale privolila som.

„Budem o poschodie nižšie“.

Potešil sa. Keď zazvonil, z dvier sompočula tlmené ale zreteľné a chladné slová: „Ty si už doma“?

Znelo to, ako ...už si sa narodil?Hej? Prečo...?

Dnes už nič nie je také, ako bývalokedysi. Zabudli sme, ako chutila Pedro – žuvačka, aj na sľuby,že budeme lepšími rodičmi.

Čudujeme sa, že dobrou žuvačkou preoči deti je dnes televízia, počítačové hry a internet.

Mladí, zakuklení do kapucní,sledujúci displej mobilu už pohŕdajú žuvačkou, Tureckým medom,či Lipo cukríkmi. Dnes sú obchody preplnené onakvejšímizahraničnými pochúťkami.

A nároky stúpajú.

Myslíme si, že deti nás majú radi,len keď sa prideľuje vreckové, keď majú nulový telefónnykredit, keď túžia po štýlovom oblečení, či ponajsuperoriginálnejšom mobile. Veď, odvšadiaľ na nich padá mocbohatstva a groše kričia aj z každej modernej rozprávky. Srovesníkmi nehovoria o ničom inom, len o najdrahšom mobile,výkonnejšej epetrojke. Preto máme mylnú predstavu o ich láske knám. Je to, ako z pokazeným bicyklom. Ak mu ho pomôžeme opraviť,je to oveľa viac pre dieťa, ako keď na ňom jazdí. Dieťa musícítiť, že je milované.

Nevychádzam z údivu, ako sa dokážemedonekonečna chváliť, aký sme dokonalí, mravne čistý,nepodvádzame, nepijeme, nefajčíme... Zdá sa, že národnýmšportom tejto doby je klamstvo. Hnusí sa nám pozrieť pravde doočí. Ľahšie je poriadne od pľúc si zanadávať na dnešnúmládež a hrešiť ju za to, aká je skazená, než spraviť niečoso sebou a začať byť nasledovania hodným príkladom lásky.

Kde sa v mladých berie? Agresivita,vydieranie, osočovanie, tyranie, drzé správanie? Počúvajú,vidia, pozorujú...nás dospelých! Periférne viac, než by sme sivedeli predstaviť a mohli želať.

Tatiana Koprivňáková

Tatiana Koprivňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto som? Človek...zhluk buniek...bytosť...humanoid...zvláštna zmes všetkého. Zoznam autorových rubrík:  Ľudské bolestiStratené ilúzieRozmarné fantazírovanieStrhujúce príbehyMoje lúskanieObrázky z ciest...a ešte všeličo iné...DetiKnihyRodinné tajomstváSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu